Siedmy deň ráno sa moja váha prehupla cez 89 kg-ovú hranicu smerom dolu. Až teraz sa naozaj začína chudnutie, keď vidím, že každý deň zhadzujem asi 150 až 250 g. Je to fajn. Nemusím nič robiť. Ani cvičiť, či behať 
, ale to sa naozaj skoro zmení. Veď do 80 kg už nemám až tak ďaleko. Už len 8,75 kg. Možno sa do konca októbra ocitnem na mojom zaprášenom King Gym-e. Vieš, čo to je? To je tá lavica, ktorá ti pomáha robiť sklápačky pomocou takého oblúka, ktorý ti prechádza nad hlavou a ty sa ho rukami snažíš stláčať oblúkom popred svoje telo s ponad hlavy k pásu. Cvičíš viac-menej po ležiačky a tak sa chrbtica skoro vôbec nenamáha. Precvičované sú hlavne brucho a horné partie. Už sa teším. Dá sa nastaviť aj obtiažnosť a to uhlom počiatočného sklonu lavičky, ktorá podopiera chrbticu. Možno vychádzať až z väčšieho uhla ako je 180°.
Moji zlatí, včera som bol na oslave narodenín detí našich známych. To bol zaberák. Už od dobroty a lásky nevedeli, čo mi ponúknuť: "Daj si tortu, veď to je len kúsok!" alebo "Aspoň chlebíček, to nie je mastné!". Trochu sa mi chcelo smiať a trochu plakať, lebo, keď som videl tú ich bezradnosť, ku ktorej sa neskôr aj priznali, z neschopnosti schudnúť a cítiť sa dobre, bolo mi ich ľúto. Ani jedného okrem detí, na ktoré ešte nedoľahli príznaky ich rodinnej stravy, by som nezaradil do kategórie nadváhy, jedine do obéznych. Tiež nie som nijký prútik, ale nenahováram si, že je všetko v poriadku. Treba byť na začiatku naozaj odhodlaný aby vás takáto "smotánka" nezrušila.
Potom to začalo. Sťažovanie sa na to, ako sa už necítia tak, ako za mladi, že sú unavení zo života a neustále sťažovanie na všetko a všetkých. Tento psychologický fakt som si všimol ako u obéznych ľudí, tak aj u chudých. Obézny ľudia to však spájajú často so svojim výzorom a zhadzujú to, ako aj ja predtým, na stres a okolie. Nenápadne som sa spýtal blízkej rodiny oslávencov, ako to bolo z jej rodičmi. Potvrdila mi, že zomreli mladí. Okolo 50 rokov. Jeden na rakovinu a druhý na mozgovú príhodu. Nijako sa z toho neponaučila. Papká to, čo papkali aj jej rodičia.
Ešte dobre, že som si zo sebou zobral sladučké hrozienko, práve natrhané v tomto období vinobrania, kedy v sebe ukrýva už chladnejšie noci a ešte stále silné slnečné lúče s ich energiou pretransformovanou pomocou chlorofylu na stravu, ktorú pre mňa vytvoril Stvoriteľ. Poriadne umyté som položil na stôl. Nik sa ho ani nedotkol. Ani deti. Ponúkal som ich horlivo, tak si po pár bobuliek odtrhli ale nadšenie som nevidel. Jedna dokonca zahlásila, že nemôže jesť ani ovocie ani zeleninu vôbec, lebo ju potom vraj svrbí pokožka. Je mi jasné, že to je očisťovací proces, ktorý telo začína, keď dostáva konečne energiu, ale ľudia to vidia ako chorobu. Je mi jej ľúto. Odkiaľ potom berie vitamíny a enzými na život? Stačilo by iba vydržať pár dní a telo by sa očistilo a svrbenie prešlo. Ja však nie som lekár a tak nikomu neradím, je to len môj osobný názor, ktorý som si vytvoril zo skúseností aj iných ľudí.
Dôležité, že som obstál ja, a tak sa teraz teším na ďalšie výzvy.
Komentáre